článok v rubrike Výtvarníctvo
05. februára 2003
Iné svety.
Grafička, maliarka a ilustrátorka Táňa Žitňanová nikdy
nepatrila medzi tých, ktorí vystavujú za každú cenu. Nie preto, žeby považovala
prezentáciu tvorby umelca na verejnosti za čosi sekundárne, ale myslí
si, že každá výstava by mala mať zmysel a význam, teda obsah, náplň
a poslanie. Takými chceli byť aj jej monografické prehliadky v Bratislave
a na okolí (napríklad v Mojmírovciach) alebo v zahraničí (v Čechách a
na Morave). A takou chcela byť aj jej posledná prezentácia v Parlamentke
pri bratislavskom Hrade. Zostavila si ju vlastne sama. Predstavila na nej výber
obrazov, akrylov, olejomalieb a kombinovaných techník z obdobia posledných
dvoch rokov (prevažná časť prác vznikla v toku 2002). T.Žitňanová,
absolventka oddelenia grafiky a knižnej ilustrácie na Vysokej Škole výtvarných
umení v Bratislave u profesora Albín Brunovského, "riskovala"
a predstúpila pred verejnosť s dielami, ktoré sa nedajú kúpiť za
"lacný" peniaz. Nenadbiehajú vkusu bežného konzumenta umenia, na
druhej strane nie sú to obrazy štylizované do pozície "vážne sa tváriaceho,
absolútne osobitného a málo pochopiteľného" výtvarného prejavu, akému
rozumie iba hŕstka vyvolených. Žitňanová je maliarka z iného
cesta, umenie považuje predovšetkým za niečo, čo má alebo by malo
zanechať vo vedomí svoju stopu. Jej obrazy sú citlivé nosiče vlastného
svedomia, ľudského bytia, duše a jej skrytých tajomstiev. Tie sa vyjavujú
iba v kontakte s realitou, pretože to tak maliarka chce a inak by strácali
zmysel. Zbavili by sa potreby hovoriť, oslovovať, prihovárať sa
a čakať na odpoveď, hoci aj s naznačeným rizikom
nepochopenia. Ale tak to predsa bolo v dejinách umenia takmer vždy. V dejinách
skutočného, pravého a nefalšovaného umenia, ktoré je poznamenané raz
a navždy pečaťou posolstva. Žitňanová túto premisu pochopila.
Nie je to jednoduchá cesta, na ktorú sa vydala, ale umenie - a Žitňanová
to tak cíti - je veľmi vážna vec, na druhej strane však radostná a
hravá. Aj keď sa nemusí vždy páčiť.
Aká je to teda tvorba? Žitňanová vo svojom výtvarnom prejave uvažuje pragmaticky a racionálne, zároveň však senzitívne. Pamätá si vôňu skutočných snov, snov objavovateľov sveta, ale aj baladických kontinentov ľudskej duše z rokov detstva a mladosti. Čo ju ako človeka a maliarku zaujalo už predtým, dokázalo v nej pretrvať až do súčasnosti. Je v tom obsiahnutá večná túžba lietať s leonardovskými krídlami a zároveň skladať zázračný svet zážitkov z tých najobyčajnejších a jednoduchých vecí. A také sú aj jej obrazy - spomienky na starý dom, oblohu plnú padajúceho jesenného lístia, zvláštny kameň - mušľu vyplavený na morský breh, ale aj na rozprávkové bytosti, tajomné masky a zvláštne predstavy o bytostiach, pripomínajúcich odkaz primitívnych výtvarných kultúr prírodných národov.
Pendantom týchto diel sú obrazy, ktoré navodzujú iné pocity. Figurujú takmer ako monochrómy, zväčša v modrom tóne s evidentným dekoratívnym akcentom, ktorý predstavuje prirodzený, spontánne koncipovaný protipól jej predchádzajúcich maliarskych kreácií, namaľovaných s výrazným gestom jednotného ťahu štetca. Sú to obrazy ako kaligramy, vytvorené s dôrazom na líniu a plochu, ktorých obsah, ktorých obsah je na prvý pohľad až veľmi zašifrovaný, ale zďaleka nie je zahalený takým tajomstvom akoby sa zdalo. Predstavuje sa v nich túžba komunikovať, oslovovať, prinášať posolstvá, hoci nie vždy páčivým spôsobom. Sú to akoby rustikálne pôsobiace obrazy masiek, tvárí, archaických pratvarov, mačiek a kompozície zložené z labyrintu krížiacich sa čiar či nekonečných línií, ktoré nás priťahujú magickou "modrou hĺbkou". Je v tom všetkom kus fantázie, tej nevtieravej, tíško sa vkrádajúcej do nášho vedomia, ktorá raz pomaly, pošepky, inokedy zrazu a náhle vystiera k nám svoje poetické ruky, a my časti ani nevieme, odkiaľ vyrastajú. Sú to svety plné imaginácie. Stačí sa len nad nimi trochu viac a hlbšie zamyslieť.
- ĽUBOMÍR PODUŠEL -